Prečo deti patria pred televízor

Autor: Daniel Zemancik | 22.6.2015 o 9:07 | (upravené 28.6.2015 o 13:40) Karma článku: 11,02 | Prečítané:  14600x

Nadávanie na televízor u nás patrí ku každodenným témam. Správny človek televízor vlastne ani "nemá". Existuje ale aspoň jediný dôvod, prečo je sledovanie televízie dobré? A dokážeme si to priznať? 

Vyrastal som v deväťdesiatych rokoch a vo svojej puberte som presedel pred televízorom hodiny denne. Pozeral som takmer všetko. Programy na jednotlivé dni som vedel naspamäť. V škole, na dvore, či na rodinných oslavách sme sa bavili o posledných častiach našich obľúbených seriálov. Časy sa snáď aspoň trochu zmenili, ale predstava, že televízor robí z ľudí dementov ostala, hoci sa vlastne moc nepotvrdila.

Doteraz si pamätám na strach mojich rodičov, čo sa zo mňa stane, keď stále pozerám iba televízor. Pamätám si na zavádzanie pravidelných kvôt a časomier. Maximálne hodinu denne, písalo sa v časopise! Nepozerať televízor bol ten najväčší trest za zlé známky. Nakoniec som skončil na Filmovej a Televíznej Fakulte. :) Dement zo mňa zjavne nevyrástol, aj keď všetko je o uhle pohľadu. Dnes televízor takmer nezapínam. Moji rodičia si predeň ľahnú každý jeden jediný deň na niekoľko hodín. Časy sa menia. 

Napriek tomu všetkému som ale zásadne proti názoru že televízia je zlá. Ba naopak, som presvedčený o tom, že je dokonca potrebná. A to preto, že jadrom tohto média sú príbehy. A príbehy sú pre človeka oveľa, oveľa podstatnejšie, ako si to zvyčajne priznávame. Nejde tu o nejaké rozprávky. Ide skúsenosti iných ľudí, ktoré nám tieto príbehy sprostredkovávajú.

Za svoju pubertu som vidiel tisícky lacných aj menej lacných amerických filmov, ale na všetky sa môžem pozerať ako na skúsenosti iných, ktoré mi boli týmto, možno trochu absurdným spôsobom, predávané.

V minulosti by možno naša rodina ubytovala nejakého neznámeho pocestného a večer pri sviečke by sme všetci napäto počúvali, čo je nové vo svete. Možno by sme počúvali žartovné príhody, možno strašidelné, možno nové myšlienky šíriace sa Európou. Aj preto sa vraj kedysi hovorilo: „Hosť do domu, Boh do domu.“ Dnes zapneme televízor a dostaneme to isté. Akúrat si nezvykneme hovoriť: „Satelit do domu, Boh do domu.“

Príbehy znamenajú skúsenosti. Viete, že ľudský mozog nerozoznáva medzi fantáziou a realitou? Ak nám totiž niekto rozpráva príbeh, pre mozog je to takmer rovnaké, ako keby to naozaj prežíval. Dieťa tak pred televízorom môže priamo zažívať tisícky príbehov, ktoré by ho v živote sotva stretli. Presne tak, ako sme kedysi počúvali príbehy o strašidlách a neskutočných krajinách. Pre mozog nie je rozdiel, či analyzuje filmové charaktery ľudí, alebo tie skutočné. Môže sa stotožňovať, ale môže odmietať, odsúdiť, poučiť sa. Z tohto pohľadu dokonca nie je rozdiel medzi lacnou televíznou tvorbou a tou umelecky hodnotnou. Nie je rozdiel, medzi knihou, časopisom, youtubom alebo teleránom. Skúsenosť z príbehov je vždy rovnaká. A vždy plodná! Pri svojej nostalgii za časmi kedy boli média tak nudné, že sme išli radšej na ryby a čumeli do vody sme zabudli, čo všetko dobré prinášajú. Akurát naše múdre telá a mozgy to vedia, a samy si televízor zapínajú.

Argument, že pri televízore „vypnem a oddýchnem si“ je úplne odveci. Vypnúť mozog totiž znamená čumieť tri hodiny na koniec udice a čakať kedy zaberie. Sledovať aj ten najhlúpejší televízny brak znamená, že sa celé naše vnútro stimuluje a to veľmi príjemným spôsobom. Niekto je nám sympatický, niekto nie, mozog analyzuje, očakáva, porovnáva a tým formuje samého seba. Vypnúť pri televízore sa nedá. Ale dá sa pri ňom zažívať veľmi veľa príjemných vecí.

Ak teda máte deti, ktoré sú závislé od televízora, nezúfajte. Žiadna demencia nehrozí, zakrpatenie mozgu sa nekoná. Naopak. Samo ich telo si pýta byť týmto spôsobom stimulované, vedieť a zažívať viac. Porovnávať, analyzovať, sledovať, rásť. Je na čase zahodiť sentiment po starých časoch a priznať si, že vnútorný svet, fantázia a príbehy sú neoddeliteľnou súčasťou človeka.

Ale áno, má to aj odvrátenú stránku mince a inokedy zas rád napíšem o tom, ako americké sladké príbehy ovplyvnili celú moju generáciu a zmenili generáciu mojich rodičov. V dobrom aj zlom. :)

Ale teraz už idem, Možno ubehne týždeň, kým si znovu zapnem nejaký ten program. Mám totiž pocit, že som tam už videl všetko a môj mozog to akosi prestalo stimulovať:) Záhrada čaká...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?